"Pariž je vždy blízko" povedala Edith Piaf a mňa zahrialo pri srdci pri jej Non, Je ne regrette rien. Kto Paríž zažil a miluje ho, vie, že Paríž má človek hlavne v srdci, nech je kdekoľvek na svete.
Kedy som sa zamilovala do Paríža? Na vine je Amélia z Montmartru. Film, ktorý spôsobí absolútne zasnenie a úsmev od začiatku až po záverečné titulky. Má dušu, kúzlo, zvedavosť a detskú hravosť. Keď sme sa vybrali do ulíc Montmartru, vzala som si do hlavy, že chcem nájsť Café des Deux Moulins, nakoniec sa nám to podarilo. Z kaviarne vybieha čašník s úsmevom od ucha k uchu a ponúkol sa, že sa s nami odfotí. Keď stojíte pred tou kaviarňou a ako japonský turista mierite objektívom na plagát Amélie z Montmartru, nie je to ani zďaleka tak kúzelné ako keď sedíte s teplým kakaom pri filme a usmievate sa ako zmyslovzbavený maniak. Takéto filmy by mal každý pozerať sám, aby sa nemusel cítiť ako idiot :)
Eiffelovka ma k slzám teda nedojala, to skôr ten výstup na ňu, keď som chcela plakať z toho, ako ma boleli nohy. Pre mňa sú krajšie malé všedné kúzla, ktoré sú ukryté, presne také, aké milovala Amélia :) Pridávam pár fotiek.
Fotky pamiatok a Eiffelovky sem dávať nebudem, tie sú už notoricky známe. To, čo je na Paríži najkrajšie, je francúžština, ranný croissant, pouliční hudobníci, terasy kaviarní pretŕčajúce až do ulice, šarmantné Parížanky, šanzóny Edith Piaf. Je to nenútená krása, prostá - taká ako červený rúž na perách prirodzene krásnej ženy, ako béžová a námornicky modrá, ako zvuk klavíra v La valse d'Amélie. Aj keď sa do Paríža nikdy nedostanete, môžete ho mať v srdci. Vždy, keď máte radosť z nového parfému, vždy keď si budete vykračovať po ulici za zvuku huslí, vždy keď si dáte cappuccino, vždy, keď nájdete vo svojom živote niečo krásne, nájdete svoj vlastný Paríž :)
